Slohové práce

 MARCELKO 

         V stredu ráno, zazvonil budík o 6:00. „Dokelu už je ráno? Prečo si nemôžem

dať ešte šlofíka?“ hundrala som. Lenivo som vstala, a išla do školy.  

         Stretla som sa so spolužiačkami v šatni, a hovorili sme o pani učiteľke Kapustovej. Dneská nás ide skúšať so slovenčiny. Zazvonilo, a pobrali sme sa do triedy. Prvú hodinu sme mali slovenčinu. Pani učiteľka si vyvolala Marcela Knižného. Bol to veselý chalan, a vždy mal v puse veľkú žuju. Každý deň inej príchuti. Vstal a šuchtavo sa približoval ku katedre. „Tam, kde sa otvorí, s toho ťa budem skúšať!“ to bola pani učiteľkina špecialita. Marcelko nič nevedel. Chudák.

„No tak toto som nečakala Marcelko, veď ty sa vždy učíš, a teraz?“ pýtala sa pani učiteľka. „Pani učiteľka ja som na to trochu pozabudol.“ ospravedlňoval sa Marcelko. „Tak, urobíme to takto, ja ti toto odpustím a ty mi to budeš nabudúci týždeň recitovať ako očenáš!“ „Hurá!“ potešil sa Marcelko.

         A od vtedy sa Marcelko učil slovinu, a sypal ako z rukáva.

 

                                                                              Monika Zemanová

                                                                                       

                                        Mäkké pristátie

             Končil sa môj prvý školský rok .Za odmenu som zdedil ,,nový “ bicykel . Bol  síce starý, ale pre mňa nový .       

          Hneď som ho zobral a poďme ! „A všetkým ukážem , ako mi to ide ,“ pomyslel som si .Nešlo to práve najľahšie. Nespadol som však , hoci to bola drina.

,,Kam by som len šiel ?“ pýtam sa sám seba . Rovná cesta je pomalá , ja chcem ísť rýchlejšie . Ale kde ? Rozhliadol som sa okolo . 

„Aha , kopček . Vyjdem naň a potom  to roztočím . To bude paráda !“Celý udychčaný som vytlačil bicykel až hore . Teraz už len  nasadnúť a idem . Rozhodol som sa a nasadol . Bola to paráda !   Vietor pískal okolo uší ,  ja som videl len rovnú cestu . Zrazu sa predo mnou zjavila zákruta . „Čo teraz ?“  pýtam sa sám seba . Čas letel , bicykel tiež , zákruta bola čoraz bližšie . V okamihu  to  prišlo . Preletel  som cez potok a pristál „som  mäkko“ na skalách a v žihľave. Bicykel dopadol  do potoka . Aspoň sa mi nič nestalo .         

            Mne pľuzgiere zmiznú , kolená sa zahoja, a pekné spomienky zostanú natrvalo.

 

                                                                                 Martin Chrenko

NOČNÝ VÝLET

Sedela som večer na okne a pozerala sa na hviezdy.
           Odrazu niečo zahrmotalo a vletelo     

do mojej izby. Akési zelené čudo. Hrozne som sa zľakla. Vstalo zo zeme   

a približovalo sa ku mne. Nemala som kam ustúpiť. Stála som ako soľný stĺp. Ahoj

ozvalo sa čudo. Volám sa ...Ty vieš hovoriť našou rečou? Prerušila som ho. Viem

prikývlo strašidlo a volám sa Hopko. Bývam na planéte Zufa. Ak chceš zoberiem ťa

tam. Chyť sa ma za ruku a poriadne sa ma drž. Jéé to je nádherné vykríkla som keď

sme sa dostali do vesmíru. Po malej chvíli sme pristáli na zvláštnej  červenej

planéte. Domy mali tvar trojuholníka a stromy boli ako z huspeniny. Poď ukážem ti

moju školu potiahol ma Hopko za rukáv. Vošli sme do velikánskej miestnosti. Boli

tam bytosti podobné Hopkovi. Práve mali hodinu lietania. Hrozne som im závidela že

môžu lietať. Po hodine ma Hopko povodil po čudnom meste na ešte čudnejšom

dopravnom prostriedku z vidlicami. Ja už budem musieť ísť smutne som povedala

Hopkovi. Dobre chyť sa ma. Hopko ma vyložil na okno mojej izby rozlúčil sa  a 

Stratil sa v tme. Odvtedy som ho nevidela.    

 

                                                                                                 Barbora Chylová            

Môj pes

Môj pes sa volá Cigán. Podobá sa na pripečenú jaternicu. Pripečenú preto, lebo jeho srsť je

presne taká hnedá ako pripečená jaternica. Dlhé zavalité telo podopierajú krátke pevné nohy.

Chvost pripomína špilku, ktorou sa zakončuje jaternica najmä vtedy , keď zbadá mačku alebo

iné zviera. Veľké visiace uši  sa mu pri behu napnú  ako plachta. Potom jeho hlava s ušami vyzerá ako lietadlo. Hnedé oči sú niekedy  milé , inokedy zlostné.  Svoju milotu  ukážu vtedy,

keď mu  prinesiem granule. Hnevať sa vedia vtedy keď zbadajú na dvore mačku ,alebo cudzieho  človeka. Na ulici je veľký frajer. Zabŕda do veľkých psou, hoci niekedy sa  mu to nemusí vyplatiť . Ňufák  zdobia dlhé fúzy. Väčšinu dňa preleží v drevenej búde , ktorá stojí pri bráne . Zdá sa že spí no on je  ostražitý a stráži dom.

 

                                                                                                 Eva Bruková

 

                              V záhrade

 

Je pekný slnečný deň  stvorený pre relax na lavičke. Zrazu som začul čudné zvuky. ,,Vľavo v bok, poklusom  klus, zastaviť stať, vojaci zdar nazdar!“ Nazriem  do trávy a v nej pochodujú mravce. Chvíľu rozmýšľam, čím by som ten hurónský zvuk utíšil. ,, Sláva, hurá,“ zvýskol som od radosti. ,, už to mám,“ a zabehol som do pivnice. O chvíľu vyjdem aj s ružovohnedými granulkami. Bola to otrava na myši. Granulky som porozhadzoval po tráve, no hrozný zvuk ešte viac zosilnel.

          Znova som zbehol do pivnice, no teraz som držal v ruke sprej na hmyz. Jeden mravec ma uštipol. ,, Aúú, au, au, aúú , to veľmi bolí!“ skričal som . „ No počkaj, koťula  jedna!“ Schytím sprej a streknem na mravca. Ten beží ako opreteky , no o pár sekúnd sa vyvalil hore pupkom.

           Moja chuť vykynožiť všetky mravce v okolí vzrástla. A tak som nelenil , podišiel k mravenisku a ................ “ SSSSSSSSSSSSSSSS................., “O chvíľu som si vychutnával relax na lavičke.          

 

                                                                                                                 Lukáš Rapoš

Život lúky

(citovo-zafarbený opis)

 Ked´sa na modrom závoji objavil prvý lúč prebudeného   slnka , celá dedina ožila a spamätala sa z nočného spánku. Na dvoroch sa v povetrí niesol veselý krik a jasot malých detí, tešiacich sa z nového dňa.

Práve vtedy sa na prašných cestách stretávajú elánom nabité ženy s hrabľami na pleciach. Cestu si krátia pospevovaním si piesní starých nám. Pri pohľade na prekrásnu zarosenú lúku im oči zažiaria radosťou a sa neustáleho spevu sa na rad dostávajú nedočkavé zúbky hrablí. Pomaly hladia zarosené steblá kedysi zeleného koberca a rozhadzujú ich zo strany na stranu. Žiarivá guľa hľadiaca  z belasej oblohy čoraz väčšmi páli potom zmáčané ženy. Spolu s odbitím dvanástej hodiny na neďalekej veži kostola sa ukladajú na malý odpočinok aby nabrali sily. Čas si krátili príbehmi z mladosti, ktorí vtedy  akoby  znova  ožili a oprášili sa z dávneho prachu zabudnutia. Oddýchnutí sa poberajú s nástrojom opretým o blízky strom. Posilnené sa púšťajú do vyschnutej lúky opakovane hladia  hrabľami jej deti, ktorým slnko vysalo svojou horúčavou život. Atak sa tento koberec zmenil zo zelenej na hnedý odtieň.

         Slnko stráca svoju moc až podvečer, kedy už  unavený sa poberá za hory do svojich perín. Až teraz sa poberajú vysilené matky ,dcéry, a sestry do náručia svojich domovov  ťahajúc sa sebou voz  so senom, ktorý bol výsledkom ich namáhavej práce.  

 

                                                                               Adriana Maďarová

                                   ZIMNÁ PRÍRODA (citovo-zafarbený opis)

Mam veľmi rada zimu zimnú krajinu,ktorá ma vždy vie očariť svojou neopakovateľnou krásou.Vmrazivom ráne sa krajina,pokritá snehovou perinou trbliece,akobyna nej ležali rozsipané drobné diamanty.Posledné zvyšky zoschnutých kvetov postriebrené námrazou sa pri prvých zableskoch slnečných lúčov rozžiaria ako vianočný stromček. Vysoké obťažkané návalom snehu hrdo stoja vo svojom sviatočnom šate. Pod striebornou stuškou ľadu počuť ticho žblnkotať potôčik.A keď slnko zatieni bielosivý záves snežných mrakuv,spustia sa z oblohy nádherné snehové vločky.Stačí len zakloniť hlavou a nechať sa štekliť po tvári.Tancujú ako baletky v krásnych bielych šatách.Jedna je krajšia od druhej a všetky sú jedinečnéNa večernej prechádzke pocukrovanou krajinou počuť len vrždiaci sneh pod nohami.Ten zvuk je tajomný a pritom krásny, znie ako pieseň.Vetrík slabúčko poletuje odfukuji jemné biele baletky a šepká krásnu rozprávkuh o pani zime.Mráz svojimi farbami maľuje okná chaty učupenej pod veľkou perinou snehu.Zlatisté svetlo sviečky v malom oblôčiku,ktoré sa odráža na snehu,ma láka vojsť dnu.Svieti ako maják,abysom v tme nezablúdila.A vtom, ako som vošla do chaty,ma ohromilo neuveriteľné teplo krbu chrliaceho oeň ako rozzúrený drak.

 

                                                                                          Barbora Chylová