Ruka s vytetovaným číslom

 

 

Keď som bol menší, cez leto k nám chodila na chatu teta z Bratislavy, ktorá prežila koncentračný tábor. Bol som vtedy ešte malý a nevedel som, čo to znamená. Tá teta sa volá Hilda Hrabovecká a napísala knižku, v ktorej  píše o tom, ako to vyzeralo v továrňach na smrť.

Jednu z tých knižiek podarovala aj mojej mame a ja vám z nej niečo priblížim.

 

Hilda Hrabovecká sa narodila v roku 1942 v Prešove. Do koncentračného tábora bola deportovaná, keď mala sedemnásť rokov. Rodičov a sestru od nej oddelili a už ich viac neuvidela. Bola deportovaná prvým transportom do Osvienčimu a prežila tam, kým tábor neoslobodili. Keď vstúpila do tábora smrti, vítal ju nápis nad bránou: „Arbeit macht frei“, čo znamená „práca oslobodzuje“

 

Vo svojej knihe hovorí, ako sa prvýkrát stretla so smrťou:

       Do svojich sedemnástich rokov som nebola nikdy v blízkosti umierajúceho, ba ani mŕtveho človeka. Ale od prvej noci v Osvienčime sa stalo umieranie a smrť každodennou súčasťou môjho života.

       Zobudila som sa po nočnom spánku, vedľa mňa mŕtva družka, vychádzam z bloku na ranný apel, a vidím vedľa seba uložené mŕtvoly s tvárami zohavenými od potkanov. Cez deň na pracovisku odpadne vedľa mňa vysilený väzeň a viac sa už nepreberie. Kolónia väzňov sa vracia z otrockej, ubíjajúcej, nezmyselnej práce a vlečie za sebou dobitých, postrieľaných, vlčiakmi dohryzených a usmrtených druhov. Stojím na apeli a esesák palicou zatiahne za šiju väzňa, zvalí ho na zem a nohami pritláča hlavu a krk dovtedy, kým naposledy nevydýchne.

       Umieranie – smrť! Smrť od vysilenia, smrť následkom neliečenej choroby, smrť dobitím, smrť zastrelením, smrť obesením, smrť splynovaním. 

 

Taktiež si spomína, ako to niektorý z jej spoluväzňov nevydržal a rozhodol sa ukončiť svoje  trápenie:

Po troch mesiacoch v Osvienčime som videla z patričnej vzdialenosti, ako sa rúti ľudská postava na elektrinou nabité drôty. Otriaslo to mnou. Pohľad na telo skrútené ako paragraf, pritavené na ostnaté drôty. Osamotená, alarmujúca scéna. Výjav, ktorý nezapadal do nášho každodenného života a nespočetného umierania.

 

V knihe ďalej hovorí o tom, ako zle sa mali tehotné ženy, ako ich posielali do plynu ešte s nenarodenými deťmi, ako tajne robila predčasné pôrody a ako zabíjali čerstvo narodené deti.

 

Píše tiež o tom, ako to vyzeralo, keď do táboru prišiel nový transport a aké podmienky čakali na ďalších väzňov:

 

Príchod:

    Židia prichádzali masovo v dobytčiakoch od 60 do100 osôb v jednom vagóne, s jedným vedrom na výkaly. Nežidia prichádzali v menších skupinách, väčšinou vlakom alebo na nákladných autách. Počas Varšavského povstania Poliaci prichádzali masovo. Ako prichádzali občania ZSSR, neviem.

     Po príchode do Osvienčimu boli Židia priamo na rampe selektovaní, časť išla rovno do plynových komôr a časť vpustili do lágru. Často išli celé transporty priamo na smrť. Najmä Židia z Poľska, Maďarska a Grécka.

     Nežidia neboli na rampe selektovaní a všetci sa po príchode dostali do lágra.

 

Procedúra po príchode do lágra:

     Ihneď po príchode boli Židia ostrihaní a oholení na celom tele. Roku 1942 dostali uniformy po červenoarmejcoch a dreváky. Roku 1943 už dostali rôzne šatstvo s nafarbeným hrubým červeným pruhom na chrbte a dreváky. Veľkosť odevu a obuvi bola náhodná. V zime tenké žoržetové šaty a v lete naopak. Niektorej sa ušla šatka na hlavu, inej nie.

      Nežidia dostali spodnú bielizeň, pruhované väzenské šaty a kabát, šatku a topánky.

 

Ubytovanie:

       Židia bývali v murovaných prízemných barakoch, bez dlážky, bez elektriny, bez vody a bez kúrenia. Malé okenice, ktoré sa nedali zväčša otvoriť. Barak bol rozdelený na priestory, ako sú oddelenia v stajniach pre kone. Tu boli nad sebou dve drevené prične, rozmery asi 2x2 metre. Na jednej prični spávalo niekedy až osem väzňov a mali najviac štyri deky. Ak nás bolo v bloku viac, niektorí spali priamo na zemi.

 

Hygienické podmienky:

        Židia – záchody a voda približne pre desaťtisíc väzňov; jedna dlhá latrína (drevená doska z oboch strán ), už sa nepamätám, či priamo v tej budove , alebo vedľa, bolo asi deväť umývadiel. Dostať sa na latrínu pred  ranným apelom (nástup väzňov na kontrolu ) sa podarilo sotva desatine z nás a o umývaní nemohlo byť ani reči. V noci sme nemohli na latrínu , ale pred blokom bol fúrik na potrebu. Keď sa naplnil, neostalo nám nič iné, len ,,esšálku“ (šálka, ktorá sa používala pri rozdeľovaní jedla a pitia ) použiť na výkaly.

 

Jedlo:

      Bolo rovnaké pre všetkých. Nežidia však mohli dostať z domu balíky. Židia balíky nedostali, aj keď im ich do lágru posielali.

 

Nemocnica – revír:

     Židia mali do konca októbra roku1942 jeden murovaný barak ( bl. č. 27 ) na tej istej úrovni, ako boli ostatné baraky pre Židov. V októbri 1942 boli všetci pacienti bloku 27 splynovaní. Vyšiel zákaz prijímať Židov do nemocnice a vôbec ošetriť ich. Roku 1943 bola nemocnica pre Židov už v drevených barakoch Skoro denne tu bola selekcia Kto šiel do nemocnice, na 90% sa vystavil nebezpečenstvu, že bude vyselektovaný do plynu. Preto väčšina z nás, najmä prvé transporty z roku 1942, prekonali choroby na nohách a denne chodili do práce aj s brušným týfusom, škvrnitým týfusom, dyzentériou, flegmónami, zápalom pľúc a inými chorobami.

     Tak v revíri v Birkenau, ako aj na bloku číslo desať v Osvienčime robili na Židoch lekárske pokusy.

  

 

Teta, ktorá k nám už nechodí zo zdravotných problémov, sa so slzami v očiach vracia do svojej minulosti a už o nej nechce veľa hovoriť.

 

Každému z vás praje, aby ste to, čo prežila ona,  nikdy neptrežili.

 

                                                                                              Adam Bruk

Toto je Váš text, môžete ho kedykoľvek zmeniť.