Stratena_sestra_Semanova.pdf 

Iskierka_nadeje_Emka_Semanova.pdf

 Pocitacove_dobrodruzstvo_OLOS.pdf

 Rozpravka_Jozko_Kralik_ucitelom_HELISOVa.pdf

Skejtbord_Helisova.pdf

 

 Basne_Jesen_7.A_trieda.pdf

 

Čarovná jeseň

 

Volá ma jeseň príď ku mne,

tie hlasy pestrej jesene.

Vetrík pofukuje sem i tam,

zaspievaj mi pesničku, modlikám.

 

Zlatisté lístky hladkajú ma po líčkach

a ja zabúdam na všetky slovíčka.

Zabúdam aj na tie moje trápenia,

veď jeseň mi oči i myseľ farbou zapĺňa.

 

Šu-šu-šu, šemotia vetvičky,

a veselo mudrujú sovičky.

Že už za dverami zima je,

Jeseň s ňou o žezlo bojuje.

 

Pomaly odídu nám tieto krásne farby,

svet sa na bielo zafarbí.

Počuť už silný vetra hlas,

jeseň zanechá farebné spomienky v nás.

 

Dominika Božeková

8. A ZŠ s MŠ Ľubochňa

 

                         Čas krásy  

 

                         Jeseň, to je veľká dáma,   

                         rukou nám vždy zamáva.   

                         Šaty robené z lístia,  

                         uplietla ich víla z čarovného prútia.            

              

                         Slniečko sa doširoka usmieva,  

                         a vetrík si veselo fúka.  

                         Srnky sa pasú na lúčkach,  

                         lienky behajú v papučkách. 

                         

                         Kvapôčky dažďa stekajú,

                         po celej krajine sa ligotajú.

                         Stromy zhodili svoju pelerínu, 

                         čakajú na dlhú pani Zimu.

 

                         Vtáčiky opúšťajú milujúcu krajinku,

                         odchádzajú so srdcom plným zármutku.

                         Tráva je už obschnutá

                          a jeseň svojou krásou opitá.      

 

                           Tímea Figová

                           8. A trieda ZŠ s MŠ Ľubochňa

                 

 

 

 

                                  

      

ĽUBOCHNIANSKA DOLINA                                                                                

                                                                                                         

Ľubochňa jak perla medzi horami,

prechádzame sa pod nádhernými stromami.

Vtáčiky tu lietajú a pekne ma vítajú.

príbehy mi rozprávajú a veselo zaspievajú.

 

Nádherné sú všetky kopce,

svorne si tu stoja mocne,

zvieratiek je tu vždy veľa,

od rána až do večera.

 

Mirka Hamranová

 

  

 

ĽUBOCHNIANKA – MOJA RIEĆKA

 

 

Ľubochnianka, rieka malá,

koryto si vyhĺbila.

Tečie ona popod skaly,

tečie popod lesík malý.

 

Je studená sťaby sneh,

mám rada jej rezký beh.

Do školy ma sprevádza,

šumom svojím pohládla.

 

Moja riečka malá vie,

čím mi srdce zahreje.

Šumí, šumí, šumí, znie,

očká moje tešiť vie.

 

Daniela Balejová

 

  

 

JESEŇ

 

Na jeseň je všetko

žlté ako slniečko.

Jeseň to šepká,

bozká ma na líčko.

 

Jeseň svoje stromčeky

veľmi pekne farbí.

Neviem sa vynadívať

na tie krásne farby.

Mayli Hernándezová

 

 

 

 

SMUTNÁ JESEŇ

 

 

 

Vetrík fúka na stromčeky,

padajú z nich zlaté lístočky.

Pani Jeseň zasiala suché klasy,

smutným stromom češe vlasy.

Tomáš Lelek

 

SKONČILA JESEŇ

 

 

Vietor šepká jeseni,

aká je len krásna

a jeseň sa rozplynula,

pestré šaty striasla.

Lucia Ondrušová

 

 

 

 

 

 

 

Zabíjačka – rozbíjačka

 

      Bolo to vtedy pred časom, keď sme sa trápili s tým nečasom a pre príjemné posedenie sme si kúrili v peci.

      Vtedy prišla k nám teta Jolana, za hus a kačku bola schovaná a v jej tvári šťastný úsmev žiaril. Návštevu sme to nemali všelijakú, prišla nám oznámiť správu – no, všelijakú. Začala rozprávať rýchlo o akomsi zvláštnom trapase. Aby som to však povedala podľa nej, všetko začalo v hodine dvanástej. V tom čase sa celá rodina zišla pri stole, mali však prázdne taniere, a preto jej mažel Čihák (mimochodom, býval to veľký silák), oznámil celej rodine, že sa hneď pozrie na svine. Myslel tým prasiatka tučné, guľaté, že on im to ukáže. Ustala vrava pri stole, rodina stíchla v úžase. Ujo Čihák (ten bývalý silák), manžel tety Jolany, rýchlo prešiel všetkými dverami. V tom tichu, čo zrazu nastalo, zaznel výkrik zvláštny a ja som pochopila, že ujo Čihák bol šťastný... ale prečo? Práve sa vám to chystám ozrejmiť; ujo Čihák ich začal v kúte biť. Ten výkrik značil práve to, že ujo Čihák držal v ruke kladivo, ktorým tie prasiatka tučné, guľaté, trieskal po hlave – nehlave. Prasiatka sa držali statočne a povolili až pri chvoste. Potom aj v chrbte a pri nohe, peniažky sa sypali po chodbe. Aby to bolo troška veselé, tie prasiatka boli totiž hlinené. Po týchto slovách sme sa začali smiať a boli sme radi, že ujo Čihák (aj keď bol veľký silák), nie je zabijak.

      Za peniažky takto získané sme to oslávili na veľkej zmrzline.

 

Ivana Huntatová

 

Za túto prácu získala žiačka Čestné uznanie v celoslovenskej literárnej súťaži Literárny Kežmarok.

 

 

Čo sme zažili...

 

Stanovačka

 

            Minulý rok cez letné prázdniny som s bratom Marošom stanoval.

            Bola sobota a vonku svietilo slniečko. Rozhodli sme sa, že si postavíme stan. Na stanovanie sme si vybrali lúku neďaleko nášho domu. Stan sa nám podarilo postaviť na tretí pokus. Večer sme opekali slaninu. Unavení a najedení sme si ľahli do stanu. Spokojne sme zaspali. V noci ma zobudil čudný zvuk. Niečo veľké chodilo okolo stanu a strašne fučalo. Srdce mi bilo ako zvon. Môj brat spokojne spal. „Maroš, vstávaj!“ budil som brata. „Pst, čo otravuješ, nechaj ma spať!“ zúril Maroš. Po dlhej chvíli však otvoril oči a opýtal sa: „Čo chceš?“ Ticho som zašepkal : „Vonku je veľké zviera a dobýja sa do stanu.“ Chvíľu sme počúvali strašidelné zvuky. „Určite je to medveď a chce nás zožrať!“ zakričal som piskľavým hlasom. Zrazu sa zviera celou váhou hodilo na náš stan. Ten to nevydržal a spadol nám na hlavu. Našťastie sa z nebezpečného zvieraťa vykľul náš verný pes. Preskočil plot a išiel nás hľadať. Och, ale mi odľahlo, že to nebol medveď! Keď nás od radosti vyoblizoval, pobrali sme sa spať domov.

             Ráno sme všetko vyrozprávali rodičom. Takto sa skončila naša stanovačka.

 

                                                                                  Daniel Buliak, 5. B

 

Bezbolestný pád z koňa

 

            Mám rada všetko živé a pohybujúce sa. Lepšie sa cítim v prírode ako za počítačom. Veľmi sa mi páčia kone. Páčia sa mi pre ich rýchly beh a pevné telo.

            Tešila som sa na nedeľu. Chodievali sme do Ľubochnianskej doliny. U kamarátky Evky chovajú kone. Kobylku Meggy a koňa Erika. Evka sa ma spýtala: „Nechcela by si si zajazdiť na Meggy?“ „Hej, hej!“ vykríkla som od radosti. Prišli sme do maštale. Evka vyviedla Meggy aj s kravou von. „Sedlo je v oprave. Budeš jazdiť aj bez neho?“ „Mne to nevadí, hlavne že sa preveziem,“ radostne som jej oznámila. Pomohla mi vysadnúť na Meggy. „Drž sa hrivy, aby si nespadla,“ poučila ma. Meggy sa miernym poklusom pobrala preč od domu. Zrazu zbadala kravu. Otočila sa a cválala k nej. Vycítila, že mám strach. Pustila sa do ešte väčšieho cvalu. Napätie vo mne stúpalo. Pustila som sa hrivy a ....bác. Spadla som ako zhnitá hruška zo stromu. „Aúúú,“ vykríkla som, hoci ma nič nebolelo.

            Cestou domov som rozprávala otcovi: „Už som dojazdila.“ Ale o mesiac som opäť cválala.

                                                                                  Eva Bruková, 5. B

 

Ako som si zlomil ruku

 

            Keď som mal päť rokov, mama ma posadila na kobylu. Myslíte, že som mal strach? Ani náhodou. Kobyla Beža žrala seno zo stohu na dvore. Nohou som ju kopol. Zvolal som: „Hijó!“ Júj! Zošmykol som sa z nej. Dopadol som na ľavý lakeť. Och, to bola bolesť! Mama plakala viac ako ja. Podľa môjho plaču hneď vedela, že sa stalo niečo vážne. Oco povedal: „Ideme do nemocnice!“ Naštartoval auto ako šíp. Odviezol nás do nemocnice v Ružomberku. Vyšetrili ma. Na rentgene mi vykrúcali boľavú ruku na všetky strany. Lekár povedal: „Ten už rukou hýbať nebude.“ V martinskej nemocnici mi po operácii zostali z dlahy trčať kliny. Kvílil som od bolesti. Všetci sa o mňa vzorne starali. Po určitom čase doktor skonštatoval: „Lakeť je v poriadku.“ Júj, bol som taký šťastný! Viete, kto bol šťastnejší? Rodičia.

            Na koňoch jazdím ďalej, len som sa musel naučiť držať sa hrivy, ohlávky. Viem jazdiť aj bez sedla. Pohľad z konského chrbta je nezabudnuteľný.

                                                                                              Ján Koma, 5. B

 

Moja mama sa vozí na koze

 

            Moja matka vtedy bývala na Hubovej u starých rodičov. Boli gazdovia. Chovali ovce, kravy, kozy a sliepky. Vo dvore bývalo viac rodín aj s deťmi. Mama mala 10 rokov a vtedy sa to stalo.

            Ráno deti vstali, najedli sa, umyli, pomodlili a vybehli von k dedkovi a prosili ho: „Dedko, dedko, prosíme Vás, pustite nám kozičky do dvora, aby sa napapali čerstvej rannej trávičky!“ A dedko odvetil: „Dobre, ale musíte mi sľúbiť, že dáte na ne pozor, aby starej mame neposkákali hriadky.“ Ony odvrkli: „ Dobre, dáme na ne pozor.“ Moja mama bola veľký šibal a všetkým zavelila: „Budeme sa voziť na koze!“ Sadla si na ňu, chytila sa obojka, ktorý mala koza na krku. Tá sa rozbehla, mamu zhodila a ťahala ju po celom dvore. Na veľký krik detí vybehla von babka, ale keď uvidela, čo sa deje, zakričala na dedka: „ Dedkóóó, poď rýchlo sem!“ Ten vybehol kozu zastaviť. Mama sa zvíjala na zemi od strašnej bolesti. Celý chrbát mala zodratý.

            Na druhý deň dedko kozu zabil a mali veľkú hostinu.

                                                                                              Lenka Babecová, 5. B

 

Báj o vzniku vrchu Hrdoš

 

Pred mnohými rokmi nebol nad Švošovom žiadny vrch, iba veľká lúka. V tých časoch tam žil udatný mládenec. Volal sa Martin. Súci bol do každej roboty – či dreva narúbať, či pole poorať. Dobre si nažíval i s ostatnými obyvateľmi Švošova. Až raz na lúku prihrmel kamenný obor Hrdoš. Ľudia si spočiatku mysleli, že po čase odíde, no jemu sa nechcelo. Zrazu hrubým hlasom zvolal:„ Dajte mi jesť, som hladný!“ Ľudia sa ho báli, preto im nič iné neostávalo, iba mu priniesť to, čo si žiadal. Takto to šlo dlhší čas. Napokon nebolo v dedine ničoho, čo by mu mohli ponúknuť. Ba ani v okolitých dedinách nemali ľudia čo do úst vložiť. Martina to nahnevalo. Rozhodol sa teda, že obra skántri. Vybral sa s valaškou v ruke na lúku. Keď Hrdoš uvidel Martina, začudovane sa opýtal:„A ty tu čo hľadáš? Nebojíš sa, že ťa zjem?“ „Prišiel som sa ťa opýtať, či by si nechcel ísť niekam inam.“ No Hrdoš rázne odvetil:„Nie!“ A tak sa Martin pobral akože domov. No keď sa Hrdoš prestal pozerať, hodil po ňom valašku. Trafil ho do hrude. Zatackal sa obor Hrdoš a padol na zem. Bol mŕtvy. Po čase jeho telo zarástlo machom a stromami. Tak dali ľudia vrchu meno podľa obra – Hrdoš.

                                                                                                Monika Chylová