Slohové práce žiakov 

šk. r. 1995

Básnická tvorba – Privolávanie jari – 2. trieda

Snežienka                                                        Lastovičky

Snežienka je biela pani,                                    Vyleteli lastovičky

rozkvitla nám už vlani.                                       pani Zime z baraničky.

Rozkvitla aj dnes,                                              Posadali poľahučky

zabával sa s ňou náš pes.                                 na maňušky – biele púčky.

Matúš Moravčík                                             Juraj Sekej

Kozička                                                          Privolávanie jari

Kozička maličká,                                              Vyleť, vtáčik, na obláčik,

poď si hopkať!                                                privolaj nám jar.

Ukážem ti, ako sa topí zima,                            Nech sa liahnu kuriatka

ukážem ti, ako mizne ľad.                                aj ostatné mláďatká.

A keď raz vykukne trávička,                             Nech sa zazelenie trávička,

ukážem ti potom,                                             zasvietia z púpavy slniečka.

ako sa pije vodička.

Viktor Roštek                                                 Tomáš Grznár

Šk. r. 1996/97

Srdce                                                              Užitočná guma

Poznám ja veľa sŕdc,                                       Ja mám gumu, ktorá je veľmi užitočná.

poznám srdcia dobré aj zlé,                             Má rada moje chyby v diktátovom zošite.

aj tie srdcia kamenné.                                      Dnes mi zjedla skoro celý diktát.

Kamenné srdce, kamenný človek.                   Mala hostinu aj v mojej matematike.

Poznám toho človeka,                                     Moja guma nikdy nie je tučná.

čo má srdce z kameňa.                                   Je na nej zvláštne, že mi radí

Ľudí vábi na kameň                                         pri písomkách.

človek kamenný.                                             Keď skončí hodina,

Bez citu, bez lásky,                                          vyumývam ju v umývadle

človek úbohý.                                                  a je zas ako nová.

Z kameňa srdce, z kameňa človek,

ľutujem ťa, kameň bezcitný.

Marius Kajda                                                  Andrea Hatalová

Šk. r. 1997/98

Téma – zima

Už neviem, v ktorú zimu to bolo. Teplo som sa obliekla a vyšla som von. Všetko navôkol bolo biele. Prekrásne zasnežené vrcholky hôr žiarili od lúčov slnka. Vyzerali, sťaby boli posypané práškovým cukrom. Vyšla som na kraj hory. Odtiaľ som obdivovala krásu zimnej krajinky – zasnežené strechy domov a na nich visiace cencúliky, zaviate lúky a stráne.

V hore panovalo úžasné ticho. Snehu bolo toľko, že som ledva kráčala. Na prevísajúcich svrčinkách sa trblietal ako striebro. Padajúce snehové vločky sa krásne jagali. Podobali sa na malé žiarivé kryštáliky. Veveričky poskakovali zo stromu na strom. „Je vám zima? Máte sa čím živiť?“ prihovárala som sa. Po hore poletovali aj sýkorky. Hľadali si obživu, no nikde nič. Prišlo mi ich ľúto. Rozbehla som sa domov. S bratom Jožkom sme urobili tri kŕmidlá a nasypali sme do nich slnečnicové semienka a ľan. Zobrali sme sánky, kŕmidlá zaniesli do hory a pripevnili ich o stromy. Vtáčiky vyďobali takmer všetky semienka. Zalial nás pocit radosti a spokojnosti.

Po chvíli sme sa po vydupanom chodníčku vrátili domov.

                                                                                  Anna Dubovcová

Pekné dievča nesmie plakať

„Cŕŕŕŕn,“ rozlieha sa celou školou. „Koniec vyučovania, páni a dámy,“ oznamuje Ďuro, najväčší rečník triedy. Všetci sú pobalení a nastúpení, len ja ešte pijem čaj. Príde ku mne učiteľka a vraví: “Ponáhľaj sa, len na teba čakáme! Kvôli tebe omeškajú spoje.“

            „Ja ich nedržím,“ odvrkla som. Vtom jej povolili nervy. „Pohni, okamžite! A pôjdeš posledná!“ kričí ostrým hlasom. Zaradila som sa a šli sme do šatne. Zastala som a počkala, kým všetci nevyjdú von. Iba keď učiteľka začne: “Moja, nesmieš byť taká pomalá.“ Rozrevala som sa a pomyslela si: “Ja nie som tvoja.“ „Veď neplač, také pekné dievča nesmie plakať,“ dohovárala mi. Bolo mi na figu, no utíšila som sa. Obliekla som si vetrovku a s kamarátkou Vierou sme sa pobrali na zastávku. V autobuse jej vravím: “Počúvaj, Viera, príď k nám, pôjdeme sa dať ostrihať.“ Trochu som ju musela presviedčať, ale napokon súhlasila. „Dobre, Zuzi, tak o štvrtej,“ povedala. Aj tak sa potom dala len podstrihnúť. Mňa kaderníčka ostrihala celkom pekne, ale neviem, ako sa ten účes volá. Prídem domov a mama mi vyčíta: “Krásne, nádherné to máš!“ Brat vypleštil oči a hovorí: “To čo si spravila s tou hrivou?“ „Mala si sa dať ešte kratšie,“ kritizuje otec. No zbohom, to bude pripomienok v škole, pomyslela som si.

            V škole sa chalani smiali a strapatili mi vlasy. Bolo mi do plaču, no nerozrevala som sa. Keď konečne zazvonilo, všetko sa skončilo. Na hodine chodila učiteľka po triede a zastavila sa pri mne. Pohladila mi vlasy a povedala: “Slečinka nám zmenila imidž.“

                                                                                              Jana Kútniková

Za túto poviedku získala žiačka Ďakovný list v súťaži Literárna Vrbica.

Kocúrkovo kvitlo kosatcami. Kúpilo kosačku. Krčmár Karol Kohút kosil kosačkou kosatce. Krčmárova kuchárka, kocúr Kuko, kráčali ku koscom. Kuchárka kládla klobásy ku kameňu. „Krčmár Karol, kosci, kráčajte ku kameňu! Kocúr Kuko kradne klobásy!“ klamala kuchárka. Kocúr Kuko kukal kolo krtinca. Klbčil krtka. Krtko kryl krtinec. „Kuko, konči!“ kričala kuchárka. Krívajúc kráčala kúpiť krčmárovi Karolovi krikľavú košeľu.

                                                                                              Zuzana Šurinová

Simona sa sprchuje. „Si sexi,“ skríkol Servác so Samom. „Ste sprostí,“ skonštatovala. Simona sa skryla. Spoza sprchy sa smial spolužiak Slavo. Sprchoval sa so Simonou. „Sme si súdení,“ skríkol Slavo. „So Simonou ste svoji,“ svorne skríkli Servác so Slavom. Simona spravila svojmu Slavovi sivý sveter. „Si skvelá,“ skonštatoval Slavo. Spolu sa smiali.

                                                                                              Mária Baďová

Po potoku plávali plachetnice. Plávali pomaly. Pasažieri pískali piesne. Prevládala pohoda. Plachetniciam popukali paluby. Pasažieri prestávali pískať. Prepukla panika. Plavčíci plnou parou plávali proti prúdu. Potopených pasažierov pohotovo povyťahovali. Pomocníci prišli po pohrome. Potom pokračovala party.

                                                                                              Zuzana Krúpová

Fúka fínska februárová fujavica. Fínsky február fascinuje fotografa Filberta. „Fantázia,“ fufňe Filbert. Fotí, fotí....Fotí farebnú fontánu, figliara Fera, farára Filipa...Fotogenický farár Filip fňuká: „Fotograf Filbert, fotiť farára....fuj!“ Fotoaparát fotografa Filberta funguje fakt fantasticky. Farebné fotky fontány, figliara Fera...fascinujú fúru Fínov.

                                                                                              Zuzana Šurinová

„Karol, kúpiš kohúta?“ kričí Kubo Karolovi. „K-k-k-kúpim kohúta, k-k-k-kúpim,“ kričí Karol Kubovi. „Kde kúpiš kohúta, keď kokceš?“ Kým Karol kupoval, Kubo kričal: „Koktavý kohútik, kikirikí!“ Karol kohúta kúpil, kým Kubo kričal.

                                                                                              Jana Riečanová

Duchovia Dalas, Darina, drancovali dôstojníkov dom. Dôstojník Daniel doviezol do domu duriča duchov. Duchaprítomný Daniel došiel domov drkotajúc. Dala, Darina, drancovali ďalej. Došiel durič. Doviedol duchov domov, do Domu duchov. Duchovia dodnes dodržali dohodu. Dovidenia, duchovia!

                                                                                              Mária Okálová

Norbert, nový novinár, napísal nám novú noticku. Náš notár Nikolaj nebol nadšený novinárovou notickou. Nezniesol novinárov názor na naše námestie. Norberta nechal notár na noc nasáčkovať na námestie. Nesmel napísať nijakú noticku.

                                                                                              Ľubica Olosová

Šk. r. 1998/99

            Stojím na chodbe. Vlečiem sa po schodoch.... pomaly sa približujem k dverám s ceduľkou 8. A. Naťahujem ruku, aby som otvorila dvere...Áááách! A načo? Zabudla som, že aj na to tu už máme ľudí. Tak teda – vchádzam do triedy. Samozrejme, nik si ma nevšimol. Prepáčte, až na pár výnimiek. Predieram sa cez deti, aby som si konečne sadla. Jednou rukou si naprávam vlasy, druhou vyťahujem zošit z matiky. Dávam ho na lavicu....a už je fuč! Ani ústa nestihnem otvoriť a už počujem známu vetu: „ Lena nemá úlohu!“ Vidíte, a takúto správu sa musíte dozvedieť minútu pred zvonením!

            Je hodina. Do triedy vstupuje učiteľka. Pohľadom sa poďakuje Kyčovi, ktorý jej ako vždy, otvoril. Nasleduje nemý pozdrav. Učiteľka stojí, žiaci sedia. Pomaly sa vyťahujú ako otrávené muchotrávky po búrke. „Kto chýba?“ zaznie učiteľkina otázka. Buch – buch! Dvere sa rozletia a v nich stojí Jara. Veľmi obľubuje rožky – možno práve preto, že jeden má aj v priezvisku. Obtiahnuté tričko, rifle, dva copíky. Jej ruky sú ako vešiaky – vždy sú plné. V jednej taška, v druhej päť rožkov a zopár drobností. „Čaute, deti!“ zakričí na triedu a doplazí sa k učiteľke. Zašomre niekoľko slov a sadne si. Takto to predsa ostať nemôže! Naša komentátorka Koláriková ju musí spracovať miesto učiteľky. Pretože dnes je relatívne ľahký deň, nechýba nikto. Prítomní sme všetci, no väčšina duchom blúdi po svojich vzdušných zámkoch.

            Idú sa riešiť príklady. „Tak, k tabuli pôjdéééé.....No tak, nie stále tí istí....“ Pri týchto slovách je každý v pohode, pretože vieme, čo bude nasledovať. „Jakub, poď.“ Ak by to nebol on, Lukáš alebo Ivo isto. Toto trio chalanov je najkľudnejšie z celej triedy. Dá sa s nimi o všeličom porozprávať. Úplným opakom je Bohuš. Celkom by sa hodil do Afriky, pretože opakuje a škrieka ako papagáj. Je utáraný ako stará baba.... Tomáš sa na stoličke mrví ako keks. Neobsedí pokojne. Stále zapára do svojho spolužiaka Filipa. Ten zas, čím je starší, tým je nechápavejší. Ku všetkému má pripomienky a otázky.

Kubka pred tabuľou vystriedal Jožo. Z matiky je dutý, no má na viac. Stojí a stojí pred tabuľou, pričom si vôbec neuvedomuje, že vyzerá ako králik. Jeho oči vysielajú SOS do poslednej lavice. Baďová a Olosová. Naše dve radkyne, na ktoré sa môžete spoľahnúť. Keď sa dá, poradia, keď nie, nájdu iný spôsob, ako pomôcť úbohým obetiam pred tabuľou. No sú i takí, ktorí ju vôbec nepotrebujú – Riečanová, Lacková. Veľmi významní sú u nás Brtkovci. Sú ako dvojičky. Jano nosí knihy, Martin zošity. Ten by sa dokázal naučiť, len nevie byť sám sebe pánom. A to je chyba. Hovorí sa, že bez päťky nie je žiak. Škutifúz si vzala túto múdrosť k srdcu až primoc. Na začiatku šestky si do žiackej zasiala dve päťky a tie jej tam doteraz prekvitali a prekvitali. No po čase prišla na to, že to nie sú kvietky ale burina. A tak sa snaží, aby jej tam bolo čo najmenej.

            Od výzdoby si udržujeme odstup. Vidieť to aj na nástenke a jej celkovom vzhľade. Pôsobí chladno a odstrašujúco. Ale uznajte! Ako by sme sa s ňou lúčili o rok, keby nám náhodou prirástla k srdcu? To sa predsa nesmie stať! Veď škola je škola.

            Cŕŕŕŕń. Odzvonilo. Ani neviem ako a učiteľka je fuč. Isto je rada, že konečne opúšťa túto triedu, pretože ten pocit poznám a vlastne – poznáme ho všetci.

                                                                                                          Lenka Tatárová

Svet fantázie

Len jedna najkrajšia ríša je,                                          Šípková Ruženka vo veži sladko spí.

tým skvostom je svet snov a fantázie.                           Každý si sníva svoj svet,

Sem-tam veternica                                                         ktorého inde v svete niet.

na hebkých obláčikoch lieta,

sem-tam lekná na rybníkoch svietia.                             Iba v ríši snov,

V nej si víla na mäkký mach sadá,                               v jedinečnom svete  zázrakov. 

a do náruče hôr padá.                                                 Každý ten svoj sen sníva,

                                                                                  v čarovnej krajine býva.

Tam každý svoje vzdušné zámky stavia si,                   Lebo len tam všetko možné je -

tam sa uskutočňujú naše sny.                                       - v tom našom svete plnom fantázie.

Nebeské telesá – krásne, jasné,

často o vás píšu básne.

Takú črtám i ja,                                                            Čo je láska?

tak ži, zázračná ríša moja!

                                                                                     Láska je sieť diamantov

Zlaté hviezdy na mandolíne                                          Láska je vôňa hyacintov

uspávanku svetu hrajú                                                 Láska je sladká túžba

a striebristé struny                                                       Láska je krehká ruža

sťa pavučinové priadze sa zdajú.                                 Láska je najvzácnejší porcelán

Tieto vlákna prštekmi vánok prepletá                          Láska je nášmu srdcu pán

a tiché tóny pritom šepotá.                                          Láska je hudba božská

Ach, tie nebesá!                                                           Láska je nádej klzká

                                                                                     Láska je čistý krištáľ

Mäkké oblaky s nádychom purpurovým                        Láska je sen na vankúši

letia si pomaly svetom malebným.                                Láska je lupeň na ruži

Neženú sa, neletia,                                                      Láska je pojem túžiť

iba sladko vegetia.                                                      Láska je srdce vriace

                                                                                      Láska je bijúca hruď

Chalúpka prostred lesa učupená,                                  Láska je perla biela     

rozkošná záhrada voľne rozrastená.                             Láska je citov more

Vládkyňa lesa na konári vŕbovom sedí,                           Láska je ranné zore

na harfe melodicky hrá si.                                               Láska je zázrakov čas

                                                                                       Láska je teplá vlna

A všade krehká krása,                                                    Láska je ohňa plná

z ktorej láska rozvíja sa.                                                 Láska je citov príval

Na hojdačke z hviezd na oblačnom vankúši                    Láska je to, o čom si sníval

malý princ tkvie si.                                                           Láska je zrkadlo času

Krhličkou svoj kvietok polieva si.                                     Láska je premena na krásu

                                                                                        Láska je závoj jemný

V tomto svete krása pramení,                                          Láska je motúz pevný

hnev na lásku sa premení.                                               Láska je slovko čarovné

V perlovobielych oblakoch                                                Láska je nádherný cit

hrad vo výške spí,                                                            Láska musí srdce darovať.

                                                                                        Z . Šurinová

Šk. r. 1999/2000

Hrušky                                                                         Jeseň

Zafúkal vetrík teplučký,                                                 Na známosť sa všetkým dáva,

zhodil na zem dve hrušky.                                            v jeseni lístie opadáva.

Jedna bola celá žltá                                                      Ovocím sa zapĺňajú košíčky,

a tá druhá obitá.                                                          šu-šu, šumia vetvičky.

Jednu chytro vzal pes Bobi,                                         Šarkan s vetrom tancuje,

druhú schoval do zásoby.                                            kŕdeľ detí sa raduje.

A ja som sa pozeral,                                                   Slniečko svoju silu stráca,

slinky som si utieral.                                                    vietor duje od paláca.

                                                                                    Zimu nám doveje.

Tomáš Cuna

                                                                                  Dana Hrnčiarová

Veselý vietor

Vetrík fúka ponad stromy:                                           Jesenná pieseň lístia

„Dobrý deň, vám prajem, domy.“                               

Domy na to: „Nechaj nás!“                                          Bola jedna jeseň

Vietor na to: „ Bol to špás!“                                        a tá mala svoju pieseň.

                                                                                   A v tej piesni lístie padá -

Martina Medžová                                                        čo je to za záhada?

                                                                                   Veď je pod ním celá záhrada.

Šarkan                                                                        Koho ruší nepohoda

Šarkan letí,                                                                  A komu zima je?

plno detí,                                                                     Toho pieseň lístia zohreje.

každé kričí:

„Hurá, fičí!“                                                                 Juraj Gróf

Fero Vrlík

Netopieria láska

1. noc – Letela som cez mesto, keď ma niekto predbehol. Bol to ON. Vypleštil na mňa oči ako sa len dalo a zamával krídlami. Bol taký očarujúci, až mi uši zahoreli. Perute boli tak krásne tvarované, že som takmer stratila rovnováhu.
2. noc – Visíme oproti sebe. Všímam si jeho supertenké nohy zakončené dlhými a tenkými pazúrikmi. Bolo vidieť, že o ne dbá. Môj šampión je asi 35 mm vysoký a váži asi 10 gramov. Proste, tip-top. Napadlo mi, že mal byť manekýnom. Potom spolu odlietame ku kostolnej veži. Šepká mi zaľúbené slovíčka, až ma z toho bolí hlavička, srdiečko búši v krku odušu. Sadám si na ríňu – ale sama. Vyparil sa.
3. noc – Prišiel po mňa. Povedal, že býva o poschodie nižšie ako ja. Ideme k nemu. Vchádzame do malej špárky pod ríňou....Óóóó! Interiér je úžasný. Samé pavučinky a blšky.....a.....
4. noc – Vyrážame do ulíc. Pod lampami som zbadala, že srsť na tele a v okolí hlavy má prilepenú a podozrivo lesklú. Priletela som bližšie. Podľa pachu som usúdila, že ide o kúsok bravčovej masti. Mala som pravdu. Odvetil, že včera som ho tak okúzlila, až pristál v hrnci s masťou. Hm, nemehlo. Usmiala som sa a urobila grimasu. On urobil to isté. Začali sme sa hádať, lebo nikto nechcel skončiť. Odletela som.
5. noc – Dnes ma pozval na chatu. Bolo to vzrušujúce. Niekde odbehol. Ňufákom som zavetrila jeho blízku prítomnosť. No jasné! Bol za mnou. Prehodil sa dolu hlavou a začal sa hojdať. Spravila som to tiež. Vycerila som dva zúbky a zastrihala ušami. Potom sme sa smiali a náš piskot sa ozýval po celom okolí. Nadránom sme sa pobrali domov. Ešte predtým sme sa však nacicali krvičky a strávili nejaký ten hmyz. S Gadžopierom – to bolo jeho meno – som sa cítila úžasne. Rozišli sme sa do svojich domov.
6. noc – Spali sme tri dni a tri noci.

Lenka Tatárová

Telefón                                                             Zvoní, zvoní telefón.

                                                                            aký je to známy tón.

S telefónom nie som sám,                                      Prečo zvoní? Kto to volá?

Hádaj, komu zavolám?                                         Žeby zhorela nám škola?

Prstom číslo vytočím,                                            Ale nie, to len Janko Hruška

do slúchadla zakričím:                                           chce ti šu-šu zašepkať

„Ahoj, dedko, čo robíš?                                        do uška.

Volá ti vnuk Paľko Briš.“                                                              Maťo Oravec

Telefóny dobré sú,                                                Haló, haló, kto to volá?

Napíšem ti adresu.                                                Aha, to je babka moja.

Zavolám si pekne tam,                                          Telefón už zasa zvoní,

Už aj volám do Turian.                                          my sme doma všetci chorí!

Ráno zas do Bratislavy,                                         Keď telefón zazvoní,

Pozvali nás na oslavy.                                            hlava ma hneď rozbolí.

A na obed do Trenčína,                                          Radšej to hneď vypnime

Tam, kde býva teta Tina.                                       a dobre si pospime.

Telefón je kamarát,

Keď zazvoní, tak som rád.

Martina Medžová                                                 Mária Vaňugová

Jánošík a ja

Raz sme sa vybrali autom do Terchovej. Mama cestou rozprávala o Jánošíkovi. Započúval som sa do príbehu. Prižmúril som oči a po chvíli som zaspal.

Zrazu som sa ocitol v kolibe vedľa Jánošíka. Sedela pri ňom takmer celá jeho družina. Niektorí hliadkovali na stanovištiach a pri skrýši. Jánošík sa dohováral s hôrnymi chlapcami, ako ozbíjať pána Fulediho. Hovorí im: „Ja, Mišo a vy traja prejdeme cez okno dnu do zámku. Tomáš, Paľo a Jožo budú strážiť. Keď zbadáte zemepána alebo pandúra, zapískajte ako sova. Mišo bude hliadkovať pri okne.“ Všetci zaujali svoje miesta. Jánošík zatiaľ pobral všetko, čo bolo v truhliciach. S plnými vrecami zlata a šperkov vyliezol von. Vtom zaznel signál. Všetci sme zobrali nohy na plecia. Za nami sa rútili pandúri. Jánošík chcel vytiahnuť päť pištolí, čo mal za opaskom, ale vypadli mu, keď vyskakoval von oknom. Nemali sme iného východiska, preto sme utekali do hory. Vliezli sme do malého tunela. Ja som šiel posledný. Pandúri ma zbadali. Keď sme z tunela vyliezli, ocitli sme sa pred veľkým bralom. Pokúšali sme sa ho zdolať, no neúspešne. Pandúri nás dobehli a obkľúčili. Nemali sme úniku. A zrazu – BUM!

„Tomáš, vstávaj, praskla nám pneumatika!“

                                                                                  Tomáš Sekej

Šk. r. 2000/01

Šútovský vodopád

            Medzi najkrajšie výtvory prírody patria vodopády. Šútovský vodopád je jedným z nich. Je ozdobou Malej Fatry.

            Ako slzy prírody sa vynárajú nevedno odkiaľ, rútiac sa z vrcholu brala. Rozbíjajú sa a stekajú po vysokej skalnej stene zahalenej machovým kobercom. Počuješ ten hrdý spev padajúcej vody? Ohromí vás už z diaľky. Keď zafúka jemný vánok, z vodopádu zavanie na vás chladný vzduch s jemnými čiastočkami vody. Och, aký je to pocit osvieženia! Slnečné lúče ožiaria kvapôčky vody a vdýchnu im farby dúhy. Vidíš tú krásu a čistotu vody? Potvrdzuje to aj fakt, že v potoku si našli domov aj králi čistých vôd – pstruhy. Kulisu vodopádu tvoria strmé svahy popreplietané stromami. Holé stromy akoby nás volali svojimi konármi do náručia. Na chrbtoch hôr je rozliate ako krv čučoriedie a brusničie opálené od slnka. Pod opadnutým lístím sa skrývajú jesenné hríby. Zver brázdi po lesoch a hľadá posledné zvyšky darov prírody. Šumiecky potok po prekonaní veľkej prekážky pokračuje vo svojej púti. Kľukatí sa dolinou a je odhodlaný prebíjať sa ďalej. V jeseni mu tok sťažuje opadané lístie. S jej príchodom zhodia stromy svoje zelené plášte a oblečú si pestrofarebné kabátiky. Chodníčky sú zahalené jemnou prikrývkou z opadaného lístia, s ktorým sa občas poihráva vetrík. Nad cestičkou vytŕča skalné bralo Orlia hlava, ktoré ako strážca hôr stráži svoje okolie. Ajhľa, koľká krása! Tu smrečok rastie zo zhnitého pňa stromu. Cestičku lemujú malé studničky s krištáľovočistou vodou. Chodníčky vydláždila príroda skalami a schody vytvorila z koreňov stromov.

            Príroda je naozaj veľkým architektom.

                                                                                              Miroslav Babušiak

Západ slnka nad Podfatrou

            Cestou po štrkovej cestičke Špacír, smerom na Frankove lúky, odbočuje tenká cestička. Vedie na hranu hory. Tu stráži a dohliada na poriadok skalnatý muž. Leží si na hrebeni a díva sa na dianie pod ním. Je obrastený pichľavými smrekmi a šuštiacimi bukmi. Niektoré ho spoločne držia a dávajú pozor, aby nespadol do skalnej priepasti pod ním. Takto nejako vyzerá iste najkrajší západ slnka na svete.

            Zvečerilo sa. Slnko sa pomaly, proti svojej vôli, poberá na nočný spánok za okolité kopce. Sprevádza ho silný západný vietor, ktorý dolu možno ani necítiť. Slnko sa pomaly stráca ako papierová loďka na vlnách potoka. Obloha sa odrazu začína meniť. Žltá a oranžová. Tak to začína. Potom nastupuje červený smútok. Je to krv slnka, ktoré sa snaží vytrhnúť sa z reťazí, nútiacich ho ísť spať. Západ slnka pomaly mení farby na Grúni i na Podfatre. Slnečné lúče sa odrážajú na oknách domčekov ako sviečky v Deň svätých na cintorínoch. Domy sa takto lúčia s dňom. Rieka Ľubochnianka svojím svižným tokom neúprosne meria čas, ktorý slnku ešte ostáva. V jej toku sú ukryté ligotavé kvapky krvi, ktorá stiekla z oblohy a zhromažďuje sa na stavidle v časti volanej Brána. Zrazu všetko stíchlo. Na niekoľko sekúnd zavládlo hrobové ticho. Vtáci stíchli, vietor zoslabol, Ľubochnianka sa ukľudnila. Lúči sa so zapadajúcim slnkom. Aká to nádhera! Slnko zažiarilo najväčšmi, ako mohlo. Osvietilo všetko navôkol. Vytvorilo ilúziu nadzemskej žiary rôznych farieb. Vtáky spustili symfóniu. Či čuješ tú nádheru? Vietor silno zadul do konárov dubov, bukov, smrekov, líp. Tie spustili sprchu najpestrofarebnejších listov. Koncert farieb a tónov môže začať. Slnko sa stratilo za vrchmi a to je znamenie pre ležiaceho kamenného strážcu, ktorý výstražne dvíha prst. Je po všetkom. Slnko si odtrhlo jedno železné puto z reťaze a natiahlo ruku cez Ľubochnianske sedlo. Reťaz ho pomaly ťahala za Grúň, kde sa stratilo

                                                                                                          Juraj Sekej

Zlá voda

            Kedysi dávno žili spolu v susedstve Dolný Liptov a Dolná Orava.

            Jedného krásneho dňa sa Dolnému Liptovu narodila dcéra Kopa a Dolnej Orave syn Šíp. Lepších susedov by ste si ani nevedeli predstaviť. Lenže prišiel čas, keď začali deti dospievať a jeden do druhého sa zaľúbili. To sa však nepáčilo rodičom Kopy, ktorí sľúbili svoju dcéru Váhu. Mladí zaľúbenci sa nechceli vzdať jeden druhého, hoci sa im neustále vyhrážali. Bolo to práve na fašiangy, keď sa mladá chasa zabávala na tancovačke. Nechýbala medzi nimi ani Kopa so Šípom. Joj, aké len boli pekní a zaľúbení! No na tancovačku došiel aj Váh. Hneď bolo po zábave. Vrútil sa medzi nich. Vraj, keď nebude Kopa jeho, nebude ani Šípova. I dupol trikrát nohou ako dáky pán. A čo sa stalo? Zahrmelo, zadunelo, zablýskalo sa až hrôza. Nohy Šípu zozeleneli a zdreveneli, telo skamenelo. Kopa celá zelená a drevená a medzi nimi tečie mohutný Váh. Ľudia si išli oči vyočiť, čo sa to vlastne stalo, keď okolo nich vyrástli dva krásne vrchy a cez ne tečie rieka. Váh si myslel, že ich od seba oddelil, ale zahrmelo ešte raz a obidve srdcia – Kopy i Šípu – sa spojili a spadli na zem. Tam, kde spadli, vznikla veľká jama. Začala z nej vyvierať voda. Všetci ľudia sa sem nahrnuli a chceli sa jej napiť. Zistili však, že je to zlá voda na pitie. Neskôr sa v nej začali kúpať.

            Je to síce Zlá voda, ale má veľké a dobré srdce, ktoré leží na jej dne.

                                                                                                          Roman Čieško

Sneh a ľad

Kedysi dávno bývalo na zemi veľmi teplo. Ľuďom takéto počasie vyhovovalo,no niektorým zvieratám nie.

Napríklad medveďovi bielemu, ktorého volali Lacko. Ten neustále prosil, aby bolo trochu chladnejšie. Ostatné zvieratá s ním nesúhlasili. Lacko bol však tvrdohlavý, neústupčivý a otravoval ľuďom život. Zvieratá preto zvolali poradu a rozhodli sa, že Lacka potrestajú. „Lacko, ak budeš robiť zle, začarujeme ťa!“  „Ha-ha-ha!“ usmial sa Lacko a odišiel. Varovanie nebral do úvahy. Aj naďalej strpčoval ľuďom život, preto sa nevyhol trestu. „Lacko, za to, že si nepolepšiteľný, tvoj dych sa zmení na sneh a keď budeš plakať, z očí ti budú padať ľadové slzy.“

Zvieratá si mysleli, že Lacka potrestali, no v skutočnosti mu urobili po vôli. Stvorili mu zimu – sneh a ľad.

                                                                                              Lenka Krúpová

Beloch, černoch

            V dávnych dobách, keď na zemi žil len Boh a zvieratá, bolo veľmi dobre, ale otupno. Zvieratá nevedeli rozprávať, a tak bolo väčšinu času ticho. Preto sa Boh rozhodol, že stvorí človeka.

            Vymodeloval ho z hliny. Potom ho dal upiecť. Lenže z pece ho vybral prirýchlo. Bol veľmi biely. Nazval ho belochom. Bohu to nedalo pokoj a spravil ďalšieho človeka. Tentokrát ho nechal v peci dlhšie. Tak vznikol príliš tmavý človek – černoch. Šťastie skúsil Boh do tretice. Ešte hlineného človeka potrel vajcom tak, ako to robíme my pri vianočke. Takto vznikol žltý človek. Hneď mal Boh po starostiach. Povedal: „Stálo to za tú námahu.“

                                                                                                          Marcela Rapošová

Šíp

            Dedina Stankovany tvorí vstupnú bránu do krásneho kraja Liptov. Nachádza sa v nej majestátny Šíp.

            Bolo to veľmi dávno, keď po Liptove chodil tajomný rytier. Mal čarovnú moc a rád pomáhal ľuďom. Tam, kde dopadol jeho šíp, vytryskol prameň vody, alebo vyrástla hora. Raz sa rytier dostal až do Stankovian. Vtedy tu bola ešte rovina, zo severu fúkal studený silný vietor, ktorý ničil ľuďom všetku úrodu. Toto sa opakovalo rok čo rok. Ľudia obrábali pôdu a studený severák vždy všetko zničil. Zľutoval sa rytier nad utrápenými ľuďmi i vystrelil svoj šíp. Na mieste, kde sa zapichol do zeme, vyrástol vysoký vrch, ktorý chránil dedinu pred ničiacim severákom.

            Na počesť rytiera ľudia pomenovali vrch – Šíp.

                                                                                                          Martin Buliak

Stretnutie s mimozemšťanmi

            Svietilo slnko, mal som dobrú náladu a rozhodol som sa, že pôjdem do hory na huby.

            Vyšiel som hore kopcom a všade naokolo vidím samé májovky. Šikovne ich vyzbieram do košíka. Vidím chodník, ktorý vedie na druhú lúku. Kráčam tam. Zrazu sa zjaví hnedočierny lietajúci tanier. Zdá sa, že pristáva. Vyklopia sa dvere a po nich schádzajú akési potvorky. Začínajú ma naháňať. Bežím, ako mi sily stačia. Okolo mňa prebehne vyplašený zajac. Asi sa tiež bojí. Čudné potvorky ma nakoniec dobehnú. Prezerajú si ma. Sú celí zelení a holohlaví. Jeden z nich vypľuje na zem zelenú slinu a načahuje ruky, aby sa ma dotkol..... Vykríkol som...

            V tej chvíli som sa zobudil, aby som mohol ísť do školy.

                                                                                                          Juraj Švábik

            Boli sme na výlete. Stanovať.

            Jednu noc som sa okolo polnoci zobudil. Počujem akési zvuky. Auto? Vietor? Všade je tma, v stane nič nevidno. Zrazu sa rozžiari akési svetlo. A to je zase čo? Rozmýšľam, koho zobudím. Kde utečiem? Čo ak je to zlodej? Alebo nebodaj mimozemšťania? Som celý spotený, bojím sa, no som aj zvedavý. Stan sa otvára. „A-ko-sa-vo-láš? Ty-tu-bý-vaš?“ Od strachu nedýcham. Vidím čudo s hranatou hlavou, širokým a dlhým nosom, žiarivé oči. Divné chápadlá mu slúžia ako ruky. To sú isto mimozemšťania. Čo tu chcú? Mňa? Zrazu sa otočím k bratovi a zistím, že chýba. Uniesli ho! Pomóóóc! Mimozemšťan vybuchne smiechom.

            Ja hrdina som sa bál jeho masky a tieňa, ktorý vytváral v tme. Bol to môj brat.

                                                                                                          Lukáš Chrenko

Slovensko

Slovenčina reč je.                                            Pozriem z okna, to je krása!

Slov má ako prúd vody,                                  Vrch kopca v lúčoch slnka utápa sa.

ktorý vodopádom tečie.                                  Čo je to za nádherná krajina?

Niektoré sú jemné ako vlnky.                          No predsa Slovensko, moja domovina.

Iné zvučné ako zvony.                                     Vybrala som si ho za svoju vlasť,

A mne sa najviac páčia                                    vedzte, že žiť v ňom je pre mňa slasť.

Slovká od mojej mamy.

Barbora Hajdíková                                         Martina Medžová

Či som doma a či preč,                                  

Sprevádza ma moja reč.

Slovenčina krásne znie,

každý Slovák dobre to vie.

Piesne, básne i povesti slovenské,

každé dieťa naučiť sa rýchlo chce.

Daniela Balejová

Láska, bože, láska.....

Príborová láska

            Tíško som ležal v príborníku vedľa nej. Nesmelo som po nej poškuľoval a obdivoval ju. Mala krásne tvarované telo, štíhly driek a dlhé ostré zúbky, ktoré na mňa vycierala. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, keď som sa na ňu díval. Jej nôžka oblého tvaru sa blyšťala zlatom. A ten vyberaný vkus! Saponáty, v ktorých sa každý deň kúpe – tá z nich ale vonia!

            Pomyslel som si: „Táto elegantná dáma pochádza isto z bohatej rodiny.“ A ja, úbohý plechový nôž, som bol vyrobený sériovou výrobou. Moje meditovanie narušila práve ONA, dáma mojich snov. Koketne na mňa pozrela a piskľavo sa opýtala: „S kým dnes pôjdeš na obed?“ „Zatiaľ s nikým, ale keby si chcela, mohli by sme ísť spolu.“ „Dobre, stretneme sa o dvanástej na slávnostnom obede pri tanieri,“ odvetila a zaspala sladkým spánkom. Ja som teda spať nemohol. Netrpezlivo som rátal každú minútu a stále si opakoval náš rozhovor. Horel som túžbou po nej. Zaľúbil som sa až po ostrie svojej čepele. Nemohol som tomu uveriť – toľko nožov a ona si vyberie práve mňa! Z opojenia ma vytrhol hlasný gong hodín odbíjajúcich dvanástu. Rýchlo som preleštil svoje ostrie a ponáhľal sa na dohodnuté rande. Moja kráska tam už ležala zabalená v hodvábnom obrúsku. Nebadane som k nej vkĺzol. V ten deň sa servírovalo mäso s ryžou. Bolo to kráľovské jedlo, hodiace sa na túto príležitosť. Počas celého obeda som sa pred ňou šikovne zvŕtal a ukazoval svoju zručnosť. Ona zase ladným pohybom nabodávala mäso na svoje ostré zúbky. Pri každom kúsku mäsa sme o seba štrngali, akoby sme si pripíjali na našu lásku. Modlil som sa, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Ale všetko pekné sa raz skončí, a tak skončilo aj naše rande. Sľúbili sme si však, že na druhý deň sa opäť stretneme.

                                                                                                          Tomáš Grznár 

Amorov šíp

„Prásk! Zásah!“ Amorko si vystrelil a mňa zasiahol rovno do srdca. „Brzdi, mladý, ešte máš mlieko na brade,“ varuje ma moje druhé ja.

Je to láska. Viem to. Stalo sa mi to prvýkrát. Triedna učiteľka vošla do triedy a predstavila novú žiačku. Zaregistroval som len jej krstné meno. Volala sa Milagros. Hneď v prvý deň som vyryl počiatočné písmeno jej mena na lavicu. Zase budem musieť na konci roka kupovať šmirgeľpapier, pomyslel som si. „Nech, pre lásku spravím všetko!“ Zajtra prídem do školy na bicykli a odveziem jej tašku. Hodinu som vykúkal spoza starej búdy aj s vylešteným bicyklom v závese, no mojej lásky nikde. Konečne! Hrdo pohodila bujnou hrivou plavých vlasov a vykročila z vchodových dvier. Okolo seba mala hŕbu nových kamarátok, takže som sa nezmohol na slovo. Hlúpo som vyčkával za búdou, ruky sa mi potili, nohy triasli a srdce mi bilo kdesi v krku. Zajtra. Určite ju zajtra pozvem do kina. Celý večer som sa zaoberal sám sebou. Vyskúšal som celú skriňu nohavíc. Nageloval som si vlasy. No proste, chcel som zapôsobiť. Mama mi cestou zo školy kázala kúpiť chlieb a maslo. Ja som však jej slová nevnímal, veď mysľou som bol úplne inde.

Tentoraz som si zastal rovno do dvier a čakal som, kým dievčatám neskončí telesná. Čím dlhšie som vyčkával, tým viac narastalo moje vzrušenie. „Ide! Panebože, ona ide!“ Má úsmev na tvári. Dokonca mi aj kýva! Už-už som sa jej chcel rozbehnúť oproti, keď sa za mojím chrbtom ozve hlas: „Sadaj, ideme!“ Nasadla k nejakému staršiemu blonďákovi  na motorku a odfrčali. V obchode som miesto chleba kúpil cukríky a žuvačku.

Keď budem starší, kúpim si mercedes, počkám na svoju milú, otvorím galantne dvere na autíčku, usadím ju a odfrčíme s odokrytou strechou. Jej krásne plavé vlasy budú viať vo vetre.

                                                                                                          Lukáš Hrkút

Ja, Renault Megane,

4-ročný stokoňový tátoš, každé ráno fičím so svojím majiteľom do jeho zamestnania. Tam si pol dňa odfukujem a zoznamujem sa s novými kamošmi.

Stereotypné rána narušila jedna strieborná Lagúna Grandtour, ktorú som zbadal hneď po prechode vrátnicou. Moje svetlomety sa rozžiarili – môj pán bol šokovaný, keď sa mu z ničoho nič rozsvietila prístrojovka a po chvíli zhasla – láska na prvý pohľad. Zočil som vedľa nej voľné miesto. Túžil som tam zaparkovať. Stalo sa. Moje zámky zaklapli, pán odišiel. Srdce mi bilo ako pri najvyšších otáčkach. Bolo to tak dopoludnia, kým neodišla. Mal som výčitky môjho auto-svedomia. Prečo som sa Lagúne neprihovoril? Utešoval som sa – veď po celý čas  spinkala, nechcel som ju budiť.

Prišlo druhé ráno. Opäť v tom istom meste, na tom istom mieste. Xenonové svetlomety s čírou mechanikou, avantgardný štýl oblečenia, jemné, dynamické, ale zároveň aj agresívne krivky ma priťahovali. Predná náprava typu Mc PHERSON, zadná s vlečnými ramenami spojenými torzne pružnou priečkou s pasívnym riadením – som zbláznený. Odrazu zo mňa vyhŕklo: „Odkiaľ si?“ „Z Bratislavy. A ty?“ spýtala sa ma. „Ja pochádzam z Ľubochne.“ Rozprúdil sa medzi nami rozhovor, v ktorom som sa dozvedel, že rozváža celkom šikovného programátora, že jej veľmi chutí Shell....Odbilo poludnie, odišla.

Tretí deň, tretie ráno. Pozval som ju na pár litrov 95-ky. Pomaškrtili sme si. Bolo s ňou fajn. Našli sme veľa spoločných tém. Prišiel jej šéf, potľapkal ju a povedal slová, po ktorých mi ostalo nanič. „Hotovo, odchádzame do Blavy.“ Nasadol. I keď hodil spiatočku, ona sa pohla dopredu a keďže sme stáli oproti sebe, ťukla do mňa a rozlúčila sa so mnou jemnou pusou. Lagúnke z ostrekovačov vytryskla voda – plakala. Cítil som sa, akoby ma prešiel parný valec. Nechcelo sa pohnúť ani len kolesom. Preto ma pán odviezol do servisu, kde mi dali menšiu ozdravovaciu kúru a vyliečili ma z choroby – krátkej lásky.

                                                                                                          Lukáš Lacko

Šk. r. 2002/03

Fatra                                                         Slovensko

Krásna a veľkolepá je Fatra.                           Slovensko moje najmilšie.

Na úpätiach nás víta malebnými chotármi,

na vrcholoch nám ponúka                                Tu slnko vychádza najkrajšie.

to najcennejšie – seba.                                    Tu je krásne ako v raji.

Je trvalým bydliskom vetrov.                           Tu som sa narodila.

Či ostrovčekom krajinných diamantov?            V tomto mojom rodnom kraji.

A Fatra veru nie je skúpa.                               Nádherné hory, lúky zelené.

Z jej výšok nazeráme do komnát                     I tie priezračné potoky studené.

Slovenska.                                                       Na Slovensku svoje sny snívam.

Myslíme na ľudí, čo tu kedysi žili.                     Práve tu s mojou rodinou bývam.

Tu prijímali med divých včiel                             I tie malé lastovičky

a pramenistú vodu zo skaly.                             Tu svoj domov majú.

                                                                         A vždy na jar sa doň vracajú.

Necháme sa unášať hrou tieňov.                      Tu sa budem vracať aj ja, aj vy všetci.

                        Eva Zubajová                            Buďme hrdí na to, že sme Slováci.

                                                                                  Barbora Babušiaková

Rybacia láska

Ako každý deň, aj dnes ma zobudil teplučký lúč svetla. Aj napriek tomu, že som rybka žijúca hlboko vo vode, pošteklil ma na líčka a oznámil, že prišiel nový deň.

Najradšej by som ostala doma v útulnej postieľke zo zelených rias. Poobede ma budú naháňať hrubánske sitá. Ale teraz je ešte len ráno a ja si ho musím poriadne užiť. Šmykľavka z červeného koralu! Úú...a už sa kĺžem po jej dlhom jazyku. Je to skvelá zábava. Neviem ako, ale pravdepodobne ma zasiahol rybací šíp plný lásky. Prvý, koho som vo vode zbadala, bol úžasný rybí princ. Jeho jasnožlté šupiny sa v jasnomodrom mori leskli ako perly. Pred očami sa mi zahmlievalo, zostala som stáť ako najtvrdší koral na morskom dne. „Prosím ťa, povedz niečo, aspoň slovko,“ hovorím si v duchu. No nešlo to a nešlo. Odrazu som zvýskla. Čo to? A už ma unášalo tiché more uväznenú v pevných lanách rybárov. Vtedy akoby zázrakom si ma všimol môj princ. Bezmocne som prosila pohľadom o pomoc. Ladne švihol chvostom, hneď bol pri mne. Uprene sme si hľadeli do očí. Mal ich také hlboké, že som sa v nich skoro utopila, aj keď so rybka! Bolo to neuveriteľné, takto som sa ešte necítila. Chcela som, aby táto situácia trvala naveky, no vtom som začala stúpať. Rybári vyťahovali sieť na breh. Nechcela som pripustiť, že svojho princa neuvidím. Bola som na dne zúfalstva. Viete, kde to je? Úplne, úplne dolu. Ale on sa nevzdával. Chytil rozum do hrsti, teda do plutvy a začal prehrýzať sieť. Vzbudil vo mne iskierku nádeje. A je to! Som voľná, úplne voľná a môj princ si pláva vedľa mňa. Čo viac si môžem priať? Azda len to, aby tento zázračný okamih neskončil. Cítila som sa ako v siedmom nebi. „Neporanila si si plutvu, rybička?“ prihovára sa mi. „Nie, nestalo sa mi nič. Ty si v poriadku?“ vyzvedám ja. „Teraz už áno, keď vidím, aká si spokojná a ako ti žiaria očká! Nezájdeme na kokteil zo zelených rias? Má výbornú chuť a krásnu farbu.“ Áno, áno, áno.....tak by som to chcela povedať nahlas, no nedá sa. „Tak ideme?“ nesmelo sa opýtal. Neschopná vysloviť nahlas, čo chcem, prikyvujem očami.

Aká je vlastne láska? Láska je ako mesiac. Keď nerastie, zmenšuje sa. Je to také neviditeľné bohatstvo. Keď ju máme, nevážime si ju. No ak ju stratíme, uvedomíme si, aká je vzácna. A preto pamätajme – nie je ťažké lásku získať, ale si ju udržať!

                                                                                              Veronika Krupová

Stará mama

Moja stará mama sa podobá na mnohé iné staré mamy. Má nižšiu postavu, okrúhlu tvár, ktorú lemujú ryšavé vlasy. Spod ofiny jej vykúkajú nezbedné hnedé oči. Keď sa zasmeje, vytvoria sa jej kolo nich vejáriky vrások. Vtedy jej spod úzkych pier vidieť pekné biele zuby. Nie sú tú žiadne protézy.

Moja starká je rázna a energická žena. Má pevnú a rýchlu chôdzu. Všetko dokáže zorganizovať. Máme pred ňou rešpekt. Keď ju nahneváme, jej mäkký pohľad sa v okamihu stratí a mení sa na búrku. My však vieme, že sme si to zaslúžili. Starká sa o chvíľu upokojí a blesky z očí zmiznú. Opäť sa z nej stáva láskavá stará žena, ktorá nás často hladí svojimi upracovanými rukami.

Ani okamih nevydrží bez práce. Stále niečo prešíva či zašíva. Keď som bol malý, sedával som jej pri nohách a pozoroval som, ako rýchlo prepletá ihlicami. Niekedy som naháňal klbko, čo vyskočilo z misky. Vtedy sa starká smiala a hovorila mi: „Ty si moje mačiatko.“ Raz som si rozbil koleno a strašne som plakal. Utrela mi slzy, pofúkala boľačku. Hneď bola bolesť menšia. Často sa s ňou navštevujeme. Raz príde ona k nám, inokedy my k nej. Vždy nás čaká s upečeným koláčom. Hoci má 10 vnúčat, nikdy nezabudne na meniny či narodeniny. Málokedy myslí na seba. Vždy je ochotná každému pomôcť. Máme ju veľmi radi. Je naším vzorom vo všetkom.

                                                                                              Martin Buliak

Moja stará mama je veľmi zaujímavá. Postavou skôr nenápadná, je totiž strednej a chudej postavy. Mierne prihrbená, akoby sa stále niekam ponáhľala. Jej chôdza je rýchla, pružná, náhlivá. Chodí ľahko a mladistvo. Ruky má zvráskavené, mozoľnaté. Upracované pokrivené spuchnuté prsty sú svedkom ťažkej práce. Pracujú aj dnes. Svetlejšie vlasy začínajú šedivieť. Úzku tvár zvýrazňujú vrásky na čele. V zelenohnedých očiach občas zahoria šibalské plamienky. Úsmev na perách poodkryje zuby. Zjaví sa jej vždy, keď ma stretne. Zakaždým je však iný. Rozpráva veľmi hlasno, akoby stále kričala, no v hlase cítiť množstvo lásky.

Stará mama sa nikdy nezastaví. Už od skorého rána sa zvŕta. Len čo vstane, stará sa o kravičky. Najskôr v maštali, potom na poli. Veď musí nachystať seno na zimu, ale aj pre nás zemiaky, zeleninu. Nie je to jediná jej starosť. Doma ju čaká dedko, o ktorého sa musí starať. Treba ho umyť, nakŕmiť, ísť po lieky, nachystať jesť, piť i cvičiť s ním. Nemá to veru ani ľahké, ani jednoduché. A aj keď jej je ťažko, všetko robí s láskou. Usmeje sa nielen na dedka, ale aj na nás. Nikdy neodídeme od nej naprázdno. Vždy na nás myslí – či čokoládou, chlebom alebo niečím väčším. A kedy oddychuje? Chvíľu večer, keď všetko zaspí alebo keď hrá s nami karty.

Moja stará mama je taký nenápadný poklad.

                                                                                              Lukáš Chrenko

Zážitok z prázdnin

            Poviem vám príhodu, ktorá sa mi stala cez prázdniny. Vždy, keď si na ňu spomeniem, musím sa smiať.

            Letné prázdniny som strávil u starkej v Belej. Je to veľká dedina, okolo ktorej sú krásne hory. So starkým a mojimi bratmi často chodíme do lesa na prechádzky. Náš starký pozná všetky bylinky, huby a lesné plody. Naučil aj nás, čo môžeme zbierať a čo nie. Vieme, že v hore nemôžeme robiť hluk a krik.

            V jedno skoré letné ráno sme sa vybrali na huby. Starký povedal: „Dnes musíme priniesť veľa húb, aby nám starká uvarila výbornú polievku.“ Zvolali sme: „Hurá, ide sa!“ S úsmevom na tvári a s prázdnymi košíkmi sme vyšli z domu. Na tráve bola ešte ranná rosa. Vtom Maroš zakričal: „Huby!“ Všade trčalo množstvo hnedých hlavičiek. Kúsok ďalej v kríkoch rástli také vysoké bedle, že som ich tam nemohol nechať. Vtom zaprašťali konáre a niečo veľké sa blížilo k nám. „Pomóc, medveď!“ zakričal som z plného hrdla. Starký bol okamžite pri mne. Medveď bol celkom blízko. Zrazu sa ozval smiech môjho brata: „Veď ten medveď má rohy!“ A naozaj, z kríkov na nás pozerala vystrašená krava. Určite sa sem zatúlala z blízkej lúky. Bolože to potom smiechu a radosti!

            Môj brat odvtedy, keď zbadá kravu, volá“ „Martin, pozri, medveď!“ a pustí sa do smiechu. Ja sa naňho nehnevám a smejem sa tiež.

                                                                                              Martin Buliak

            Cez letné prázdniny k nám vždy príde sesternica Linda. Má mačku, ktorá sa volá Miňa. Vždy ju sem zoberie nadýchať sa čerstvého vzduchu, lebo v Bratislave taký nemajú. Miňa je mestská mačka – nechytá myši, nenaháňa sa s kocúrmi. Celý deň vylihuje na parapetnej doske a lenivo pozoruje okolie.

            Raz v noci nás zobudil buchot. Podivné zvuky vychádzali z obývačky. „Asi máme v dome zlodeja,“ povedala sestra. „Ja sa strašne bojím,“ ozvala sa Linda. Vystrašene som sa spýtala: „Čo budeme robiť?“ „Schovajme sa pod perinu!“ vykríkli sme všetky tri naraz. Vzápätí niečo tak tresklo, že nám spod periny netrčal ani vlas. Tento hrmot zobudil aj ostatných v dome. Všetci sme sa zišli v obývačke. Kvety boli vyvalené z kvetináčov, na koberci vysypaná zem a v nej odtlačky mačacích labiek.

            Linda hneď vedela, čo sa stalo. „Miňa?“ zvolala. Vinník vyliezol spod gauča. Odvtedy dávame pozor, aby dvere do obývačky zostali zatvorené.

                                                                                              Zuzana Surová

Šk. r. 2004/05

Zabíjačka – rozbíjačka

Bolo to vtedy pred časom, keď sme sa trápili s tým nečasom a pre príjemné posedenie sme si kúrili v peci.

Vtedy prišla k nám teta Jolana, za hus a kačku bola schovaná a v jej tvári šťastný úsmev žiaril. Návštevu sme to nemali kadejakú, prišla nám oznámiť správu – no všelijakú. Začala rozprávať rýchlo o akomsi zvláštnom trapase. Aby som to však povedala podľa nej, všetko začalo v hodine dvanástej. V tom čase sa celá rodina zišla pri stole, mali však prázdne taniere, a preto jej manžel Čihák /mimochodom, býval to veľký silák/, oznámil celej rodine, že sa hneď pozrie na svine. Myslel tým prasiatka tučné, guľaté, že on im to ukáže. Užasla vrava pri stole, rodina stíchla v úžase. Ujo Čihák /ten bývalý silák/, manžel tety Jolany, rýchlo prešiel všetkými dverami. V tom tichu, čo zrazu nastalo, zaznel výkrik zvláštny a ja som pochopila, že ujo Čihák bol šťastný. Ale prečo? Práve sa vám to chystám ozrejmiť: ujo Čihák ich začal v kúte biť.Ten výkrik značil práve to, že ujo Čihák držal v ruke kladivo, ktorým tie pekné, tučné, guľaté trieskal po hlave – nehlave. Prasiatka sa držali statočne a povolili až pri chvoste. Potom aj v chrbte a pri nohe, peniažky sa sypali po chodbe. Aby to bolo troška veselé, tie prasiatka boli totiž hlinené. Po týchto slovách sme sa začali smiať a boli sme radi, že ujo Čihák /aj keď bol veľký silák/, nie je zabijak.

Za peniažky takto získané sme to oslávili na veľkej zmrzline

                                                                                                          Ivana Huntatová

Za tento príbeh obdržala žiačka Ivana Huntatová v celoslovenskej literárnej súťaži Literárny Kežmarok Čestné uznanie.

Môj sen

Doma máme klavír. Veľký, čierny, s mosadznými ozdobami. Tróni si v obývačke ako nejaký vznešený barón. A takým aj je, veď prišiel na svet pred osemdesiatimi rokmi. Ešte aj meno má vznešené – PETROF. Už sedem rokov si spolu rozumieme a čím dlhšie sa „rozprávame“, tým je naše priateľstvo silnejšie. Spája nás jedno tajomstvo, jedna túžba.

Uvedomila som si ju až vtedy, keď mi teta Eva, ktorá sa stará o ťažko postihnuté deti, vysvetľovala slovo „muzikoterapia“. Najprv sa mi nechcelo veriť, že hudba môže liečiť. Veď to nie je tabletka, injekcia ani lekár. Ale vyskúšala som to a zisťujem, že to funguje. Môj PETROF je úžasný. Keď som smutná, dotýkam sa jeho klávesnice a počujem, ako plače. V dobrej nálade ma zase odmení veselou polkou alebo rokenrolom. Dokonca aj jednotky z diktátov môžeme spolu oslavovať. Vtedy si s chuťou zahrám niečo z klasicizmu. A keď som bez nálady, len tak unudene brnkám po klávesoch a on mi len tak unudene odpovedá. Nikto mi nerozumie lepšie ako on.

A predsa – občas snívam o veľkom čiernom krídle v obrovskej koncertnej sále s množstvom poslucháčov a o dlhej vlastnej skladbe s názvom Pieseň lásky. Znie ako rajská hudba. Ako spev anjelov. A každého, kto ju počúva, napĺňa dobrotou a zbavuje starostí a bolesti. Nikto za tento liek nemusí platiť ako v nemocnici, ale môže ho rozdávať ďalej, lebo Pieseň lásky odnesie domov, ku svojim blízkym. Viem, je to iba sen, veď takú skladbu ešte nikto nevymyslel a nezahral. Ale čo ak....

                                                                                                          Monika Homolová

Správna voľba povolania

V deviatke, tak to už chodí, si vyberáme novú cestu životom. Je to ťažká vecička, a preto majú tí, ktorí sa nad ňou nezamýšľajú, šťastie. Môžu predsa zostať na základke, ďalší rok sedieť s nohami vyloženými na lavici a slová učiteľov brať jedným uchom dnu a druhým von. A možno aj o rok. Alebo odídu zo školy. S radosťou zahlásia: „Desaťročná dochádzka skončila, až teraz začína život!“ Ľudí, čo rozmýšľali podobne, môžeme nájsť na úradoch práce, v nemocniciach po otrave alkoholom či vegetiacich za mrežami. Preto by sa mohla nejaká dobrá duša obetovať, takýchto žiakov prefackať a „zoslať“ naspäť na zem. Keď nie podobrotky, tak pozlotky! Nemôžeme sa ale čudovať, ak ani táto taktika nezaberie. Veď komu niet rady, tomu niet pomoci. ...

V skupinke číslo dva sú lenivci: „Mne sa nechce učiť, nechce sa mi pripravovať na prijímačky....“ Na prihlášky napíšu názvy škôl, na ktoré ich vezmú bez skúšok. Nie aby sa pokúsili vyšplhať sa hore, oni sa zahrabávajú do zeme. Často počuť: „Škoda, mal na viac.“

Ďalšiu skupinu tvoria rozumní. Na jednu školu sa pokúsia dostať vykonaním prijímacej skúšky po zodpovednej príprave. Ak im to nevyjde, majú poistku. Druhú školu si tiež zvolia takú, kde ich vezmú bez skúšok.

Poslednú skupinu tvoria žiaci praktizujúci zásadu – risk je zisk. A v čom je háčik? Nemali by sa na vec pozrieť aj z pohľadu – bez opatrnosti je i múdrosť slepá? Napríklad by si mohli namiesto dvoch gymnázií zvoliť jednu školu – spomínanú poistku.

Predtým, ako si deviatak vyberie školu, mal by zhodnotiť svoje schopnosti, zručnosť, talent. Ten, kto spieva, ako keď niekto privrzne mačke chvost medzi dvere, kto sa hýbe ako drevo, kto nakreslí ľudskú postavu ako kruh s paličkami, nemal by ísť na školu, kde treba vykonať talentové skúšky. Každý by mal popremýšľať, čo chce v živote dosiahnuť, či by ho vybraná práca bavila. Škola tvorí len zlomok života, potom nasleduje práca, pláca, neskôr dôchodok. Ak človek nemá kladný vzťah k práci, ráno vstáva s nechuťou, deň mu je utrpením, vlečie sa pomalšie ako slimák. Keď sa práca skončí, sadne si pred „bedňu“ a zmorený nudou ide do postele. Predtým, ako zaspí, si povie „Ďalší premárnený deň.“ Takto si predstavujeme svoju budúcnosť?

Keď som bola malé dievčatko, chcela som byť speváčkou, neskôr zverolekárkou, učiteľkou a každý rok niečím iným. Posledné dva roky som rozhodnutie nezmenila. S rodičmi som sa zhodla na gymnáziu. Chcela by som oddialiť rozhodovanie a gymnázium je tiež dobrou prípravou na vysokú školu. Pre prípad, že by som skúšky zorala, poputuje moja prihláška na zdravotnú, kde by ma vzali bez skúšok. A k tomu ešte, akoby to nebolo málo, talentovky do Turčianskych  Teplíc. Ak sa tam nezačnem triasť ako osika a zmôžem sa na komunikáciu, bude fajn.

Možno existujú krajšie časy, ale náš je ten súčasný. Honoré de Balzac povedal: „Tvoja práca a štúdium je pevným ramenom, čo ťa drží vo forme“ Štúdium je veľmi dôležité pre našu budúcnosť, a tak by sme ho nemali brať na ľahkú váhu.

                                                                                                          Veronika Vaňugová

Povolanie? Čo to je? Ďalšia škola v mojom živote, práca, ktorú sa budem učiť robiť?

Som deviatak, a tak som už aj ja v období, kedy si začínam vyberať cestu vo svojom ďalšom živote. Vyberám si, vlastne hľadám si povolanie, ktoré ma baví a dnes by som v ňom dokázal trochu aj robiť. Ale čo tak o päť, o desať rokov? Uvidíme.

Čím by som chcel byť? Populárne povolanie – lekár – je úžasné. Pomáhať chorým, slabým, venovať im aj deň aj noc, zmierňovať bolesť, vidieť radosť v očiach. Mám však na to? Necítim sa.

Učiteľ? Dva mesiace prázdnin! To by bolo! Ale mať takých puberťákov a bláznov, ako sme my? Veď to nie je povolanie, to je potom trest a naozaj len učiteľ s veľkým „U“ to dokáže – nevzdať sa a urobiť z nás ľudí.

Šofér – priveľká zodpovednosť.

Kuchár – je v teple, má sa dobre, môže robiť v zahraničí, prácu si nájde aj u nás. Musí byť však v práci, kým iní sa zabávajú.

Stolár – vie robiť krásne veci z dreva – stôl, stoličky, okná či dvere. Ale ja mám akési drevené ruky. Ešte sa pomýlim a skončia ako doska.

Čo si idem vybrať ja? V podstate neviem. Rozmýšľal som nad ekonomikou. Tam je potrebná matematika a jazyky. Neviem, či zvládnem prijímacie skúšky na gymnázium. Ako náhradu som si zvolil hotelovku. Doma chytili šok. Nevidia ma ani v kuchyni, ani pri prestieraní stola. Je to však moderné a idú tam viacerí kamaráti. Uvidíme, možno zabudnem aj na počítač.

Čo je to povolanie?

Aká je to asi práca, zamestnanie, v ktorom človek nie je za trest, lebo nemá inú možnosť? Je to práca, ktorú človek robí rád, prináša mu radosť a radosť robí aj druhým. A je úplne jedno, či je to práca klampiara, pekára či právnika. Všetci sme dôležití jeden pre druhého.

                                                                                                          Lukáš Chrenko

Každé malé dieťa by ničím chcelo byť. Dievčatá učiteľkou, lekárkou, zdravotnou sestrou, baletkou... Chlapci túžia byť futbalistami, kominármi, bagristami....Každú chvíľu niečím iným.

No príde čas a je potrebné rozhodnúť sa, čím chceme byť v skutočnosti. Čo teraz? Predtým to bola hra, teraz ide o našu budúcnosť. Musíme sa zamyslieť nad tým, čo bude pre nás najvýhodnejšie. Malo by to byť niečo, čo nás baví, čo zvládneme po vedomostnej stránke a aké uplatnenie nás po ukončení štúdia čaká.

Veľakrát sa do voľby starajú rodičia. Nie že by sa nemali, ale myslia pritom na seba. Buď dieťa preceňujú alebo podceňujú. Myslia si, že mu pomôžu a opak je pravdou. Majú šikovné dieťa, ktoré sa učí na jednotky, dvojky a veľmi by chcelo byť učiteľkou alebo lekárkou. Lenže....Rodičia vlastnia murársku či cukrársku firmu a chcú, aby ich potomok študoval niečo podobné, aby mohol pokračovať v ich šľapajách. Naopak, dieťaťu sa nechce učiť alebo mu to jednoducho nepáli ako tým šikovnejším, ale rodič chce, aby bolo lekárom či právnikom. Veď čo by povedali susedia? Ich decko má byť kuchárkou či aranžérkou? V tomto prípade rodičovi na vlastnom dieťati nezáleží. Postavil sa do pozície sebca. Potom je dieťa nešťastné, učí sa nasilu, nejde mu to tak, ako by malo. Aby mu rodičia nič nevyčítali, svojím spôsobom to aj vyrieši. Ako? Samovraždou. Sú však rodičia, ktorí chcú svojim deťom pri výbere pomôcť, lebo niektorí z nás nemáme potuchy, čím chceme byť. Napriek tomu, že čas je neúprosný, a je najvyšší čas poslať niekam prihlášku. Prehodnotia, ako sa nám darilo v škole, čo by nás bavilo, či nájdeme uplatnenie....Sú rozumnejší a starší a vedia, ako to v živote chodí. Ak si nevedia dať rady ani oni, zájdu za výchovnou poradkyňou.

Dajme si teraz všetci ruku na srdce – koľkí z nás na učenie kašľali a teraz, keď chceme niekam ísť, máme problémy s výberom školy. Väčšina výberových škôl vyžaduje veľmi dobré výsledky na základnej škole. Pritom nie sme ani takí hlúpi, ako sme leniví a stačil nám len priemer. Nastal čas vzchopiť sa a dokázať, že máme na viac a na novej škole budeme patriť medzi najlepších.

A čo s našimi detskými snami? Futbal a hokej si môžeme zahrať, keď prídeme zo školy.

                                                                                                          Roman Čieško

Slohové práce od r.